Na dezinformácie človek rýchlo zabudne ale emócie si zapamätá veľmi dlho
Ľudia majú veľmi krátku pamäť, nepamätajú si, čo bolo včera. Avšak emóciu, ktorú v nich dezinformácia vyvolala, si zapamätajú natrvalo.
Poznám aj jeden naozaj veľmi šťavnatý autentický príklad reálneho človeka. Istý náboženský konzervatívec cca v roku 2013 až 2015 naletel na hoax intenzívne šíreným prokremeľskými webmi, že minister Lajčák chce tajne podpísať nejaký fiktívny tajný dokument, ktorý Slovensko zaviaže robiť na školách z detí transsexuálov (nebol to Istambulský dohovor, myslím, že to bola nejaká iná blbosť). Daný kresťan dokonca zberal podpisy ako petíciu proti gender ideológii a proti tajným temným plánom ministerstva.
Dnes je rok 2019. Daný kresťan už medzičasom neverí na hoaxy, neverí na alternatívne média, avšak o Lajčákovi Vám povie, že sám neviem prečo, ale Lajčák je mi nejaký nesympatický, cítim niečo z neho zlé, je to podľa mňa pochybný človek. Ak sa daného človeka opýtate na argumenty nemá žiadne, má z Lajčáka len zlý pocit a to je všetko a za svojím názorom si agresívne a zlostne stojí.
Avšak na to daný kresťan rýchlo zabudol, ako v minulosti naletel hoaxu o tajnom, temnom, sprisahaní Lajčáka s gender ideológiou a že zberal na základe tohto hoaxu podpisy na petíciu na kresťanskej púti.
Keď sa aj objaví že nejaká správa je hoax, ľudia na to veľmi rýchlo zabudnú na akú hlúposť naleteli, ale emócie z tohto hoaxu v nich zostanú.