Filozofická kritika kresťanstva

Katolícka cirkev veľmi potrebuje reformu. Tým, že je Katolícka cirkev silne centralizovaná na pápeža, má to aj pozitívnu stránku, že pápež môže zvolať koncil a vyzvať k reforme. V decentralizovanom islame sa reforma náboženstva robí omnoho ťažšie.

                    Dogmatické náboženstva ako kresťanstvo a islam sa reformujú veľmi ťažko, pretože dogmy náboženstva sa považujú za nemenné a stále. Obzvlášť v súčasnej dobe sú v cirkvi veľmi silné nálady odporu voči akejkoľvek reforme. Akýkoľvek pokus o reformu sa onálepkuje ako liberalizmus a my musíme byť za každú cenu maximálne konzervatívni. Už len maličký pokus pápeža Františka o drobnú reformu v Cirkvi, tolerantnejšieho prístupu k rozvedeným sa stretlo u mnohých biskupov veľmi vášnivým odporom (ide napr. hlavne o poľských biskupov). O nejakých 100 rokov sa na týchto biskupov budeme dívať rovnako ako sa teraz dívame na inkvizítorov.

                    V cirkvi panuje mentalita, že učenie cirkvi je neomylná a nemôže sa meniť, avšak sami si neuvedomujú, že samotný Druhý vatikánsky koncil zrušil mnohé dovtedy zabehnuté dogmy. Bol to veľmi prínosný koncil ktorý zreformoval stredovekú inkvizítorskú cirkev na cirkev súčasnej podoby. Pred koncilom sa v cirkvi verilo, že Katolícka cirkev je jediná, v ktorej existuje spása, dnes Vatikán uznáva spásu všetkých kresťanov.

                    V cirkvi sú veľmi silné tendencie čo najdlhšie spomaliť reformu cirkvi ako sa len dá, ale zastaviť sa to nedá. Spiatočníci si neuvedomujú, že reformu cirkvi len zbrzďujú, ale s dlhodobého hľadiska ju nezastavia. O nejakých 500 rokov, hoci teraz sa to zná naprosto nemožné, bude katolícka cirkev zreformovaná tak, že náboženstvo vyhlási len ako symboliku tradícii. Podobne ako dnes násilný starý zákon cirkev vníma ako symbol – neberú sa tam veci vážne (hoci v minulosti sa to bralo doslovne a prejavilo sa to napr. násilným pokresťančením), tak aj všetky cirkevné dogmy sa do budúcna budú brať ako symbolika, ktoré netreba brať veľmi vážne.

                    V súčasnej dobe je doba veľmi smutná, keď cirkev nie je ochotná tolerovať ani len osobný názor katolíckeho dnes už suspendovaného kňaza Michala Lajchu, ktorý hovorí o dobrovoľnosti celibátu.

 

Nakoľko som sa ja kresťanstva zbavil, príbuzní kresťanmi zostali. Za to, že nie som kresťanom ma samozrejme príbuzní odsudzujú. Nie sú tolerantní k tomu, že nie som kresťanom. Ak by do budúcna mala byť Cirkev reformovaná, tak najdôležitejšie považujem posilniť toleranciu k iným vierovyznaniam. Dokumenty 2. vatikánskeho koncilu a niektoré pokoncilové encykliky hovoria aj o možnosti spásy neveriacich, avšak bohužiaľ mainstreamový prúd cirkvi je stále veľmi netolerantný.

                    Aby toho nebolo málo, tak väčšina katolíckych kňazov a praktizujúcich veriacich považujú náboženstva ako napríklad hinduizmus za náboženstvo prepojené s diablom. Rovnako veria v to, že všetci liečitelia a šamanský spirituálny systém je napojený na diabla-satana.

Aj ja keď som bol v minulosti fanatickým kresťanom som na to veril a teraz sa sebakriticky priznávam, že veľmi sa za to hanbím / stydím.

                    Cirkev by sa mala aj oficiálnym dokumentom jasne očistiť od stredovekého inkvizičného myslenia z dôb upaľovania čarodejníc, prestať iné spirituálne systémy podozrievať, že sú prepojené s diablom. Veď niet viac démonického a viac satanistického náboženstva ako kresťanstvo. Kresťanstvo má na svojich rukách najviac krvi, kresťanstvo v dejinách narobilo viac zla ako islam. Násilné pokresťančovanie Slovanov a Európy, križiacke výpravy, 80 ročné vojny medzi katolíkmi a protestantami, násilné pokresťančovanie a hubenie kultúr v severnej, južnej Amerike a iných krajinách, ničenie domorodých kultúr po celom svete. Žiadne iné náboženstvo ako kresťanstvo nemá vo svojej symbolike viac temného ako kresťanstvo: symbol mŕtveho tela na kríži alebo symbol krvi.

                    Aj samotná cirkev by mala mať trochu zdravej sebareflexie, priznať si svoje chyby a prestať podozrievať ostatných že spolupracujú s náboženstvom.

 

Najviac odpudivá vec na Katolíckej cirkvi a kresťanstve, je nerešpektovanie osobnej slobody a nanucovanie kresťanstva. Tesne po narodení rodičia dávajú svoje dieťa pokrstiť, avšak dieťaťa sa nepýtajú, či si slobodne bez nátlaku praje byť kresťanom alebo nie. Ďalej aj väčšina nenáboženských ľudí si je ochotná nechať urobiť svadbu s kresťanskými rituálmi. Pred svadbou kňaz robí dôslednú predmanželskú prípravu, kde zakazuje manželom používať antikoncepciu a kde dáva partnerom prísnu povinnosť nechať deti pokrstiť a vychovávať ich kresťansky. Na svadobnom rituále partneri pred oltárom záväzne prisahajú, že budú dieťa vychovávať kresťansky.

Kresťanstvo nie je nič iné ako nejaká ideológia – náboženstvo a akákoľvek škodlivá ideológia sú rovnaké energie.

Predstavte si, že ak by nejakí rodičia svoje dieťa vychovávali ako nejakého vášnivého komunistu, že dané dieťa by vedelo naspamäť všetky výroky Marxa, Lenina a Stalina, tak všetci vieme ako by to dopadlo. Štátne úrady by rodičom dieťa odobrali. Avšak to ak sa dieťa ocitne v rukách náboženských fanatikov, to je akosi prehnane tolerované.

Bolo by dobré, ak by aj samotní ľudia z vnútra katolíckej cirkvi vedeli a uvedomili si, že krst malých detí určite nie je rešpektovanie slobody ľudskej bytosti a že najskôr až v 18 rokoch sa je treba daného človeka pýtať, či chce byť kresťanom.

                    Ďalšia veľmi odpudivá a hnusná vec v kresťanstve je evanjelizácia a nanucovanie náboženstva pričom často sa používajú aj vyložene manipulatívne metódy. Napríklad v prípade projektu Godzone, sú mladí ľudia nahnaní do haly, mladí ľudia ani sami poriadne nevedia kde to vlastne sú, ale ale náboženskí šialenci im tam vymývajú mozgy. Kresťanstvo je dosť známa ideológia aby ho bolo potrebné propagovať. Kto sa chce stať kresťanom, ten si sám nájde kresťanskú komunitu, kresťanské spoločenstvo a nie je potrebné robiť agresívne evanjelizácie.

                    Ak by sa dodržali tieto uvedené veci, tak kresťanstvo by do 50 rokov prakticky úplne zaniklo. Náboženstvo je človeku neprirodzené a ľudia by sa ho bez nanucovania veľmi rýchlo zbavili.

                    Katolícky kňaz nemusí byť až tak veľmi škodlivý čo do evanjelizácie a pastorácie, ak si nerobí nadprácu. Väčšina katolíckych kňazov si ale nadprácu dáva čo sa prejavuje napríklad ohnivými fanatickými kázňami, organizovanie detských kresťanských táborov, organizovanie rôznych kresťanských evanjelizačných programov pre deti na farách. Mnohým katolíckym kňazom jednoducho nestačí to, ak vymývajú mozgy deťom na školách a potrebujú im z dôvodu prípravy na prvé sväté prijímanie či birmovky vymývať mozgy ešte aj na farách.

                    Inteligentný a psychicky vyrovnaný kňaz by mal mať aspoň toľko sebareflexie, že by na kázniach mal rešpektovať slobodu jednotlivca a nemal by manipulovať a nanucovať ľuďom fanatickú vieru. Takýchto kňazov je však málo.