Filozofická kritika kresťanstva

Doteraz som kresťanstvo kritizoval, avšak teraz napíšem o kresťanstve aj niečo pozitívne. Realitou ale zostáva, že všetky pozitíva kresťanstva jednoznačne prevalcujú negatíva.

Argumentácia v tomto článku bude vysoko racionálna a tento článok je výbornou inšpiráciou pre diplomové, doktorandské práce pre filozofov a psychológov na univerzitách.

                     Pozitívom kresťanov je, že majú záujem o filozofiu ako takú. Nateraz ignorujme fakt, že kresťanská filozofia je úplne pomýlená. Je pekná vlastnosť považovať filozofiu vo svojom živote za dôležitú vec a mať filozofiu v rebríčku hodnôt na prvom mieste. Zoberme si do úvahy to, že väčšina ľudí o filozofické témy ani vôbec nemá záujem. Je pozitívne zaoberať sa aj tým čo nás presahuje, zaoberať sa existenciou, inými svetmi a podobne. Ak sa človek zaoberá filozofiou, je to prejav vyššieho intelektu, vyššej inteligencie v porovnaní s inými ľuďmi. Istým spôsobom si vážim aj ateisticko-materialistických filozofov – aj keď s nimi nesúhlasím, stále je to možné vnímať ako prejav vyššieho intelektu, že sa vôbec zaujímajú o filozofiu.

                     Ďalšie pozitívum kresťanstva je záujemnapráci na sebe, práca na svojej duši, práca na sebazdokonaľovaní. Vytrhnime z kontextu len túto vlastnosť. Kresťania to myslia dobre. Samo o sebe toto sú pozitívne vlastnosti, druhá vec je to, že pracovať na sebe spôsobom približovania sa ku kresťanskému ideálu osobnosť človeka viac poškodí a zdeformuje.

A prácu na svojej duši môžeme pochopiť aj v širšom význame slova – význam slova duša aj v tom psychologicko-materialistickom význame.

Zoberme si do úvahy, že väčšina ľudí vôbec nemá záujem na sebe pracovať, ale napríklad takí kresťania o to záujem majú.

Určitým pozitívom možno vnímať aj ľudí, ktorí sa snažia športovať, držať si dobrú postavu a držať diéty a stravovať sa tak aby nepriberali. Aj toto možno vnímať ako pozitívum a je to možno taký predstupeň práci na svojej duši. Samozrejme viac sa cení práca na svojej duši. A ideálne je pracovať na duši aj tele zároveň.

                     Ďalšie pozitívum v kresťanskej filozofii je to, že je orientované altruisticky, čo je opak egoizmu a hedonizmu. Priznám sa, že v posledom čase mi na ľuďoch vlastnosti egoizme dosť vadia, kedy ľudia myslia na dobro seba, ale nie na dobro spoločnosti a ľudí okolo. Ľudia si neuvedomujú, že sme energeticky zosieťovaní a keď pomôžem druhému pomôžem aj sebe. Tiež za tým, že parlamentom prešla silne kontroverzná novela zákona o „reforme“ národných parkov, ktorá je proti prírode a proti ľudom, pri ktorej mnoho poslancov hlasovalo proti svojmu svedomiu, je tiež prejav egoizmu, pohodlia a hedonizmu, kedy z pohodlnosti sa poslanci neodvážili ísť proti prúdu.

Tiež v určitom zmysle je treba chápať kresťanských fundamentalistov, ktorí sa snažia nanútiť svoju vieru iným – veď predsa aj to je presa altruizmu – predať aj iným ľuďom to najlepšie. Druhá vec je to, že kresťanský fundamentalista odmieta vidieť na svojom náboženstve akúkoľvek kritiku, že výkaly na ktoré verí, nie sú bohviečo.

Tiež niektorí fundamentalisti sa domnievajú že fanatickou evanjelizáciou zachraňujú svet. Na jednej strane, je dobré že nemyslia len na seba, na druhej strane tu je psychopatológia spasiteľského syndrómu.

                     Fanatizmus. Aj na náboženský fanatizmus sa dá dívať s pozitívneho uhľa pohľadu. Fanatik sa snaží náboženstvo praktizovať čo najviac intenzívne a aktívne. Nuž ak by bolo kresťanstvo založené na čistom poznaní a pravde tak by aj náboženský fanatizmus bola super vec.

                     Hierarchia hodnôt. Náboženstvo na prvom mieste. Kresťanská filozofia veľmi silne zvýrazňuje že náboženstvo v hierarchii hodnôt musí byť striktne na prvom mieste a do náboženstva treba dávať čo najviac času a energie čo to dá. Nuž ak by bola kresťanská filozofia založená na čistom poznaní a pravde, tak by to bola super vec mať napríklad hodnotu práce na sebe na prvom mieste!!

                     Záverom: tieto pozitívne vlastnosti kresťanstva môžu zaujímavo inšpirovať prakticky všetkých ľudí vrátane ateistov, materialistov, ľudí s ezoterickým presvedčením a ľudí ktorí nemajú o filozofiu záujem.

 

V tejto časti článku budem na základe tentokrát racionálnych argumentov hovoriť, prečo negatíva v kresťanstve prevyšujú nad pozitívami. Obsah článku je fantastická inšpirácia pre diplomové práce pre psychológov, kde je možné na základe racionálnych argumentov dokázať, že náboženstvo človeku psychologicky škodí.

                     Cirkevná hierarchia. Tento problém sa predovšetkým týka katolíckej a pravoslávnej cirkvi, kde je hierarchický systém veľmi silný. Jedná sa o zastaralý diktátorský a vojenský systém riadenia organizácie kde podriadený kňaz musí poslúchať biskupa, pričom podriadený má zakázané klásť otázky nadriadenému, diskutovať, upozorniť na chyby, či mať kritické argumenty na cirkev a náboženstvo. Akékoľvek porušenie týchto pravidiel je prísne potrestané a to suspendáciou, výpoveďou z pracovného pomeru čo ekonomicky existenčne zlikviduje kňaza. Obrovský negatívny význam cirkevnej hierarchie je v štátoch kde nie je odluka cirkvi od štátu alebo kde sú takzvané asignačné cirkevné dane. Takým spôsobom sa koncentrujú všetky peniaze u biskupov a tí majú neprimerane veľkú moc a takým spôsobom bránia dialógu a diskusii v cirkvi, čo znemožňuje akékoľvek reformy. Najlepší systém financovania cirkvi je holandský model, kde je to založené výlučne na dobrovoľných príspevkoch. …. Slovenskí katolícki biskupi sú ale osoby baštiace po moci a peniazoch a dobrovoľne sa štedrých dotácii od štátu nikdy nevzdajú aby tak došlo k decentralizácii a demokratizácii cirkvi.

                     Veriaci si vyberajú z náboženstva len to najhoršie. Veľmi zvláštne sa dívam na sekulárnych ľudí, ktorí sú extrémne naivní v tom, že si o kresťanoch myslia, že si z kresťanstva vyberajú len to najlepšie. …. Kresťanstvo by sa mohlo zmeniť na niečo aspoň trochu akceptovateľné, ak by si veriaci z kresťanstva vyberali len to najlepšie. Áno to by bol pekný sen. Realita je však presne opačná. Aj samotné kresťanstvo povoľuje v celku široký manévrovací priestor a či už kňaz alebo veriaci má možnosť dávať čo najviac energie do toho pozitívneho v kresťanstve a minimum energie a pozornosti do toho negatívneho. Vidíme ale to že v celej spoločnosti ťahá to negatívne za dlhší koniec a v náboženstve to platí 100-násobne.

Pozorujeme silnú negatívnu vlastnosť aj bežných rádových veriacich, ktorí si z kresťanstva vyberajú to najhoršie.

Kým liberálny kresťan sa snaží vybrať s náboženstva len to najlepšie a konzervatívny kresťan náboženský fanatik to najhoršie.

… Katolícka cirkev od druhého vatikánskeho koncilu radikálne skonzervatívnela a zabudla na odkaz koncilu. Dokument koncilu NOSTRA AETATE vyzýva k serióznemu dialógu aj k iným ako kresťanským náboženstvám z čoho vyplýva aj tolerancia, akceptácia a uznanie k ezoterickej filozofii. Prečo si katolíci nevyberú to pozitívne so svojej cirkvi?

                     Prísny zákaz hľadania pravdy. Kresťanstvo veľmi prísne zakazuje hľadať pravdu. Vychádza sa z mentality že cirkev a náboženstvo je už teraz dokonalé božie diela a je to rúhanie sa proti Bohu to spochybňovať, je rúhanie proti Bohu čo i len trochu rozmýšľať. Veriaci sú náboženstvom tak veľmi zotročení a zmanipulovaní že ani ich nenapadne, že hľadať pravdy by bol dobrý nápad. Kresťan si pod pojmom hľadanie pravdy predstaví niečo úplne iné ako normálny človek, a to je hľadanie náboženského fanatizmu a smerovanie k nemu.

Nepoznám ani jedného kresťana, ktorý by mal doma inú ako kresťanskú literatúru napríklad o ezoterickej filozofii. Ako môžeme veriť kresťanovi, ktorý sa silne oháňa tým ako veľmi hľadá pravdu, že to myslí úprimne, keď má doma stovky kresťanských kníh a knihu o ezoterickej filozofii nemá doma ani jednu? Ďalší problém spočíva v tom, že kresťanstvo je extrémne nenávistné a nepriateľské k inej ako kresťanskej filozofii a ezoteriky sa boja ako čert svätenej vody. Kresťania majú tiež obrovský strach z ezoteriky.

                     Prísny zákazakejkoľvek kritikycirkvi náboženstva. Náboženstvo veľmi nebezpečne programuje a zotročuje veriaceho tak aby bol čo najviac odolný voči akejkoľvek kritike cirkvi či náboženstva. Vychádza sa z mentality že cirkev náboženstvo je dokonalé Božie dielo a dobre myslená kritika je rúhanie proti Bohu. Keď diskutujem z veriacimi, na kritiku náboženstva reagujú veľmi podráždene a dívajú sa na mňa ako na najväčšieho nepriateľa, ktorý im chce zle. Veľmi sa boja pravdy, že ich náboženstvo sa pod silnými argumentami zrúti ako domček s karát. Naopak ak by mali kresťania čisté svedomie a ak by ich náboženstvo psychologicky formovalo k duševnej vyrovnanosti, tak naopak boli by veľmi vďační za kritiku ich náboženstva, že ich nové informácie posunú dopredu a že majú nad čím rozmýšľať. Náboženstvo ale prísne zakazuje človeku rozmýšľať.

… To, že kriticky myslieť o náboženstve a cirkvi nedokážu kňazi to ešte dokážem pochopiť, pretože biskup by ich okamžite za názor poslal na úrad práce. Čo už nedokážem pochopiť je totálna zmanipulovanosť rádových veriacich.

… Myslieť a mať vlastný názor je v katolíckej cirkvi prísne trestané. Kňaza Michala Lajchu biskup poslal na úrad práce len za to, že si dovolil povedať svoj názor na povinnosť celibátu kňazov. Za naprosto bezvýznamnú a kozmetickú kritiku.

… Za historickú udalosť, ktorá sa zapísala do dejín je to, že pápež František ako prvý pápež v dejinách priznal aj určitú chybu cirkvi a to v oblasti sexuálneho zneužívania. 99% konzervatívnych veriacich dovtedy považovali sexuálne zneužívanie za neexistujúci jav v cirkvi, ktorý si len vymysleli nepriatelia cirkvi a nepriateľské sekulárne média. Z pohľadu nás sekulárnych ľudí len pápež urobil kozmetickú vec v cirkvi ale z pohľadu katolíckych konzervatívcov je to obrovská vec. Mnohí katolícki veriaci museli užiť antidepresíva a trpeli nespavosťou z dôvodu, že sa od pápeža dozvedeli, že sexuálne zneužívanie v cirkvi naozaj existuje.

                     Reformy: na jednej strane treba oceniť snahu pápeža Františka reformovať cirkev na druhej strane za posledných 50 rokov nikdy nebola cirkev tak konzervatívna ako dnes, nikdy nebol odpor k reformám tak veľký ako dnes. Antireformy v cirkvi nepovažujem za reformy ako napríklad posilňovanie fanatizmu v cirkvi alebo posilňovanie vysoko manipulatívnej sektárskej letničnej formy kresťanstva či posilňovanie manipulatívnych kresťanských spoločenstiev. Za antireformu cirkvi považujem aj Tridentský koncil, ktorého cieľom bolo na pozadí nepriateľskej vojny medzi katolíkmi a protestantami ukázať protestantom a postaviť sa im na odpor.

Na to aby mohla existovať naozaj seriózna reforma, musí byť dovolená kritika. Pokiaľ nič nekritizujeme a všetko je dokonalé, tak aký má význam potom reforma? A tu presne narážame na problém. Cirkev programuje človeka tak aby nedokázal kriticky myslieť, takže nič nekritizujeme, nemyslíme, takže žiadnu reformu nepotrebujeme.

… Cirkevná mentalita spôsob myslenia nám pripomína akoby diktátorsky politický režim zakázal vedcom bádať a zakázal firmám zavádzať inovácie a vyrábať pokročilé inovatívne produkty. Vedeli by ste si predstaviť, kde by sme boli ak by sme mali zakázané posledných 1000 rokov bádať vo vede a nikde by sme sa vo vývoju neposunuli? Systém cirkevného myslenia je neuveriteľná zaostalosť.

… Ďalej kým demokratické politické zriadenie neustále novelizuje a vylepšuje zákony, naopak cirkev odmieta čo i len kozmetické zmeny. Často aj kozmetické zmeny pápeža Františka sú považované za naprostú revolúciu.

… Radikálna decentralizácia katolíckej cirkvi, radikálne oslabenie moci biskupov a decentralizácia financovania cirkvi by mohlo zabezpečiť v cirkvi, že kňazi by sa cítili byť omnoho viac slobodní si povedať svoj názor čo by mohlo vytvoriť prostredie na reformy. Na Slovensku sme ale veľmi zaostalí a tu nič také nehrozí.

… Cirkev a náboženstvo programujú veriacich tak, aby mali čo najväčší odpor voči reformám a otvorenosti myslenia. Všetci veriaci, ktorí sa naučili rozmýšľať, z cirkvi jednoducho odišli, prestali byť praktizujúcimi kresťanmi. Reformy v cirkvi určite budú, ale akékoľvek reformy sa budú odkladať aj o 100-200 rokov neskôr akoby bolo aktuálne. Reformy sa odkladajú čo najneskôr ako to len pôjde. Cirkev svojím myslením zaostáva aj 200 rokov dozadu.

                     Kresťanské spoločenstvá: kresťanské spoločenstvá sú aktuálne liaheň náboženského fanatizmu a manipulatívnej sektárskej viery. Môj naivný sen je to aby boli kresťanské spoločenstvá spoločenstvami, kde sú ľudia naozaj otvorení pravde, kde sa úprimne hľadá pravda, úprimne sa hovorí aj o kritike kresťanstva, o obsahu na tejto stránke a aj pozitívne a otvorene sa hovorí o ezoterickej filozofii.

Inšpiráciou pre kresťanov môže byť husitský kňaz Rudolf Špaček, ktorý nemá problém diskutovať aj o témach ezoteriky aleba sa zúčastniť na ezoterickej prednáške. Môžete si jeho meno vyhľadať na Youtube.

 

Poznámka na okraj: Antivaxerstvo ako náboženstvo: aj antivaxerstvo možno vnímať ako náboženstvo, kde racionálna diskusia stráca zmysel. Ak by štát zaviedol povinné očkovanie, antivaxeri by to vnímali rovnako citlivo akoby štát náboženskému fanatikovi povinne zakázal chodiť do kostola a prikázal sa zbaviť náboženstva. Je tam veľmi podobná psychológia. (Mimochodom za socializmu členom strany alebo vyššie postaveným ľuďom prikazovali nechodiť do kostola.)