Pojem „pravda“ vo filozofii
Vôbec sa baviť o téme „pravda“ je veľmi provokatívna téma, pretože to že má pravdu si hovorí o sebe každý. Najhlasnejšie kričia, že majú pravdu náboženskí fanatici, katolícki kňazi pri kázaní / kázniach, či iní kresťanskí kazatelia. Kresťanskí fanatici sa pojmom pravda oháňajú podstatne viac ako iné filozofické smery. Celkovo dogmatické náboženstvá kresťanstvo, islam tieto pojmy používajú najviac.
Keď som ale mal možnosť komunikovať s kresťanskými fanatikmi o kritických argumentoch o náboženstve, všetci boli na vlas rovnakí: z kritiky náboženstva sa išli psychicky zrútiť, cítili sa byť veľmi zranení, dotknutí, urazení, podráždení.
Najväčší vtip je to, že aj kresťania si o sebe hovoria, že hľadajú pravdu – nuž ak by to mysleli naozaj úprimne, tak by nemali najmenší problém podrobiť aj svoje vlastné náboženstvo kritike a aj za kritiku by boli vďační, že ich to obohatí.
To či máme pravdu vo vede sa dá skontrolovať a overiť na základe experimentov. Zoberme si napríklad taký osobný automobil: jeho výroba a prevádzková funkčnosť vyžaduje desiatky až stovky matematických a fyzikálnych vzorcov či postupov. Ak by neboli pravdivé, tak žiaden funkčný automobil by sme nemali.
Vo svete filozofie je to už zložitejšie - tu sa takto sami seba skontrolovať či ideme dobrým smerom nedá. (Poznámka na okraj: je to mimo iného aj tým, že psychológia je jedna z najzaostalejších a najpomalšie sa vyvíjajúcich sa vied).