Filozofická kritika kresťanstva

Najviac dôležité časti tohoto článku sú zvýraznené hrubým písmom. Hoci často v tomto článku spomínam katolíkov, podobný problém sa týka takmer všetkých kresťanských cirkví či odnoží kresťanstva.

 

Nie som kresťan, neverím na kresťanskú predstavu boha, avšak som fanúšikom umiernenej formy kresťanstva. Bol by som rád, ak by fanatickí kresťania prešli na umiernené kresťasntvo.

Kresťanstvo a islam majú spoločný problém: to negatívne ťahá za dlhší koniec. „Ortodoxná“ fanatická interpretácia náboženstvá vždy vyhráva a ťahá za dlhší koniec a vyznáva ho čo do počtu omnoho viac vyznávačov. Ak sa ale v náboženstve pestuje fanatizmus a potláča rozum, potom sa náboženstvo mení prakticky na sektu. V súčasnej mentalite katolíckeho kresťanstva sa za pravých a plnohodnotných kresťanov považujú len fanatici – ide o hlavný prúd kresťanstva. Fanatizmus sa stal základným pilierom viery.

 

Prial by som si aby sa z radikálnych kresťanov stali umiernení. To však nie je také jednoduché, pretože psychologická patológia fanatického kresťanstva je začarovaný kruh. Najlepšie by bolo sa oslobodiť kresťanstva úplne, to však nie je reálne, to by bola priveľká zmena v myšlienkovom svete náboženského fanatika.

 

Dlhodobo sa snažím pochopiť psychológiu kresťanstva, psychológiu zadubenosti kresťanov a prišiel som k záveru, že koreň jadro problému spočíva v tom ako reagujú kresťania na akékoľvek kritické argumenty v cirkvi. Katolík nie je psychicky pripravený počúvať, ani úplne kozmetickú kritiku o pomeroch cirkvi,nieto ešte byť pripravený na kritické argumenty katolíckych vieroučných dogiem. Ako ukážkový príklad zlých pomeroch v cirkvi je kontroverzný kňaz Marián Kuffa. Na príklade Kuffu sa dostaneme k jadru veci a vysvetlíme si psychologickú podstatu myšlienkového sveta veriaceho katolíka. Jeden môj známy vášnivý katolík dokáže uznať to, že Kuffa má chyby: z pochopiteľných dôvodov sa mu nepáči, že Kuffa robí otvorenú reklamu Harabinovi a Kotlebovi. Na druhej strane ten istý katolík mi povedal nasledovné: „Kuffa je úžasný človek, stará sa o bezdomovcov, z 98% má pozitívne vlastnosti. A len tie dve percentá na ňom tie zlé média kritizujú“. Ten istý katolík tiež predomnou veľmi tvrdo kritizoval prebudeného konzervatívneho katolíckeho novinára Jaroslava Danišku, ktorý napísal na Postoji článok, kde kritizoval Kuffu.

A tu sa dostávame k jadru veci: katolíkovi vadí viac to, že Kuffa je v médiachkritizovanýako Kuffove chyby samotné.Toto je základný atribút veriaceho, základný atribút hlavného prúdu katolíckej viery. V tejto veci spočíva základ viery katolíckych veriacich. To, že sa na chyby v cirkvi poukazuje im vadí viac ako chyby samotné.Vždy ak spomeniete katolíkovi nejakú chybu v cirkvi, veľmi ho to zraňuje, začína byť nervózny a podráždený a všemožnými argumentami pred vami že zmenšuje vážnosť akýchkoľvek chýb v cirkvi ako to len ide (viď ako príklad, že „Kuffa robí len 2 percentá toho negatívneho“, čo je teda extrémne nekritický pohľad na neho).Základ viery katolíka je klamať seba saméhoatváriť sa že všetko je v cirkvi vlastne úplne v poriadku – katolík vo svojej mysli zametá pod koberec všetky problémy v cirkvi.

 

Pýtam sa: „Ako môže byť katolík pripravený na ďaleko viac závažnú kritiku či už na adresu všeobecných pomerov v cirkvi alebo na kritiku kresťanských dogiem, keď nie je psychicky pripravený ani na oprávnenú kritiku Kuffu?“

Nuž patologicky chorá myseľ katolíka nepotrebuje komentár. Byť katolíkom je úplne iný myšlienkový svet, ktorému normálny človek nemôže pochopiť.

 

Katolíci by Kuffu najradšej vymazali z pamäte a snažia sa tváriť, že žiaden Kuffa vlastne vôbec neexistuje.

Pýtam sa katolíkov: „vážení katolíci, naozaj si myslíte, že toto je láska k vašej cirkvi k vašej inštitúcii, keď budete klamať samých seba a popierať a zmenšovať existenciu problému Kuffu a nenávidieť všetkých ľudí, ktorí na tento problém upozorňujú?“

Táto chorá mentalita katolíkov sa netýka len problému Kuffu ale aj množstva iných problémov v cirkvi, platí to univerzálne.

Keby som bol ja na mieste katolíkov, tak by som mal na rozdiel od nich svoju inštitúciu rád, a láska k mojej inštitúcii by sa prejavovala aj tak, že by som narovinu pomenoval chyby v mojej cirkvi také aké sú. Pretože len ak sa pomenujú, dajú sa vyriešiť

 

V sekulárnej sfére to funguje inak. Novinár nepíše o korupcii predstaviteľov štátu politikov pretože by štát nenávidel, ale preto že miluje svoj štát. Cirkev svojou mentalitou ale pripomína rôzne tvrdé diktátorské režimy, kde je písať články v médiach o korupcii považované za nenávisť voči štátu. Optikou myšlienkového sveta katolíka je upozorňovanie na korupciu v médiach považované za nenávisť voči cirkvi, za poškodzovanie dobrého mena cirkvi. Predstavte si tú situáciu ako by vyzerala žurnalistika v sekulárnej sfére, ak by sa novinári rozmýšľali cirkevnou optikou: „z lásky“ ku štátu, aby mu nerobili zlé meno, by nenapísali žiaden článok o korupcii a tvárili by sa, že korupcia sa nejako vyrieši sama.

 

Ďalšia obrovská aféra je kontroverzné blahorečenie Anny Kolesárovej, ktoré bolo v jasnom rozpore s učením katolíckej cirkvi. Kolesárovej tragédia bola cirkvou zneužitá ako symbol na vojny proti sexualite. O tejto téme som písal dosť podrobný článok. Je smutné, že sekulárni ľudia majú ku katolícke cirkvi väčšiu lásku ako fanatickí veriaci. Kým sekulárni ľudia sa ozvali pri Anne Kolesárovej a kritizovali pomery v cirkvi, nikto so samotných veriacich katolíkov sa neozval.

Istého času som v médiach dosť podrobne sledoval aféry sexuálneho zneužívania v cirkvi. Obete znásilnenia majú celoživotné následky. Obete sa stretávajú s rovnakým problémom v celej cirkvi. Je tu rovnaký vzorec. Veriaci obeť vôbec neberú vážne a neveria jej, že bola zneužívaná. Dokonca veriaci často aktívne útočia na obeť ako si to dovolila „krivo obviniť“ nášho „dobrého“ pána farára. Tu sa stretávajú dve problémy: jednak veriaci slepo veria na autoritu kňaza a jednak v mentalite veriacich je silne zakorenené fanatické popieranie a zmenšovanie problémov v cirkvi. Základ viery totiž spočíva v klamaní seba. Táto schizofrenická mentalita veriacich znemožňuje riešiť pedofilné škandály. Na miesto toho aby boli veriaci obeti psychickou oporou, ešte na ňu budú útočiť alebo odsudzovať ju.

 

Pred érou pápeža Františka žiadne pedofilné škandály a žiadne sexuálne zneužívanie oficiálne neexistovalo. Všetci katolícki kňazi a veriaci vám jednotne a svorne tvrdili, že to si len média vymýšľajú, to len zlé satanské média útočia proti cirkvi. Pápež František je v katolíckej cirkvi obrovský revolucionár a narovinu nazval sexuálne zneužívanie v cirkvi ako veľký problém a veľké zlo. Slepá viera katolíkov na vyššie autority, na kňazov, biskupov a hlavne pápeža má aj svoje výhody – veriaci konečne prestali klamať sami seba. A aj reálne vám teraz fanatickí katolíci veriaci a kňazi povedia, že nejaké tie pedofilné škandály v cirkvi reálne existujú, hoci dovtedy to fanaticky popierali. Pokiaľ by ale nedajbože po pápežovi Františkovi nastúpil nejaký zúrivý konzervatívec, môže v cirkvi znovu dôjsť k veľmi tvrdému popieraniu existencie sexuálneho pedofilného zneužívania.

 

Prišiel som na to, že diskusia o kritických argumentoch s katolíkmi nemá význam. Jediné čo tým docielite je to, že katolík je z kritiky cirkvi či kresťanstvá veľmi zranený a podráždený. Všetci katolíci sú rovnakí ako dokonalé zrobotizované kópie. Na miesto toho aby sa pokorne zamyslel nad sebou, na miesto toho aby sa zamyslel nad kritickými argumentami, bude hľadať chybu vo Vás, že Vy máte nejaké psychické problémy a zranenia, „že furt len vidíte chyby“ na katolíckej cirkvi, či na kresťanských dogmách.

 

Ortodoxní katolíci majú ale podobný prístup aj k ďaleko k miernejším kritikom cirkvi ako som ja a to napríklad k jediným rozmýšľajúcim katolíckym kňazom Lajchovi a Balážovi, ktorí napísali knihu o potrebe zdobrovoľnení celibátu. Keď som sa opýtal jedného katolíckeho kňaza, ktorého mi pred tým konzervatívni katolíci označili ako „veľmi moderného“, čo si myslí o Lajchovi, reagoval, že na jednej strane o celibáte je v celku potrené diskutovať, ale nepáči sa mu prístup Lajchu, pretože jeho kniha je vraj len dôsledkom jeho psychických komplexov, že potrebuje na seba upozorňovať, čo samozrejme nie je pravda. To boli veľmi škaredé poznámky na svojho bývalého kolegu. Čo konkrétne sa mu na prístupe Lajchu nepáčilo neuviedol. Náboženskí fanatici majú tiež veľmi pokrivenú optiku vnímania, vôbec nešlo o „moderného kňaza“.

Uzavretému myšlienkovému svetu katolíkov, normálny človek nemôže nikdy chápať – ich vnímanie sveta je ťažká schizofrénia.

 

Kým základ viery konzervatívca je popierať všetky problémy v cirkvi a zmenšovať ich ako to len ide, liberálny kresťan problémy v cirkvi pomenováva, neklame seba a nezakrýva si pred nimi oči.

Veľmi si vážim všetkých zastupiteľov z politickej platformy Progresívni veriaci, ktorí nemajú strach problémy pomenovať.

Rovnako si vážim Tomáša Halíka a suspendovaného arcibiskupa Bezáka, ktorý pomenoval množstvo problémov v cirkvi za posledné roky.

 

V sekulárnej štátnej oblasti v ústave existuje garancia slobody prejavu, slobody názoru. Cirkev je ale zriadenie, ktoré je opakom toho. V cirkvi neexistuje žiaden dokument, ktorý by kňazom garantoval slobodu prejavu. Naopak sloboda názoru je v cirkvi veľmi tvrdo potláčaná, ukážkový príklad potrestaný kňaz Michal Lajcha, hoci svojou knihou nijak neporušil oficiálne učenie cirkvi.

Aj podľa oficiálneho vnútorných nariadení má kňaz prísne zakázané hlásať to, čo by akokoľvek vybočovalo z oficiálneho učenia cirkvi, pretože by sa jednalo o herézu, kacírstvo, blud.

Kresťanstvo je založené na dogmách, nikto nemôže hlásať to čo by z dogiem vybočovalo, avšak aj napriek tomu ani oficiálne učenie cirkvi nezakazuje v cirkvi viesť dialóg aspoň o niektorých témach, ktoré dogmám neodporujú (napríklad diskusia o tom, či skutočne základom kresťanskej viery by malo byť fanaticky jednostranné točenie sa len okolo sexuálnej morálky, sexuálnych zákazov, zákaz antikoncepcie atď.). Avšak celá katolícka mentalita je veľmi chorá a v katolíkoch je silne zakorenená autocenzúrra, ktorá funguje na 110% dokonalo. Aby sa problém vyriešil, musí sa najprv pomenovať. Katolíci nevedia problémy ani len pomenovať.

Tiež majú biskupi dvojaké metre na slobodu prejavu: liberálne prúdy v cirkvi ako je Lajcha okamžite potrestajú, ale ak Kuffa propaguje Harabina, Kotlebu a tára iné psychopatické nezmysli, to je v poriadku.

 

Aby sa niečo v cirkvi pohlo dopredu, musia sa najprv pomenovať problémy a musí existovať aspoň nejaká diskusia. V cirkvi však neexistuje ani jedno ani druhé, žiadna diskusná platforma. Žiadna diskusia nie je potrebná: veď existuje len jediný správny oficiálny názor, jediná správna cesta: a ňou je zúrivý konzervativizmus a fanatizmus.

 

V cirkvi je veľmi silná názorová jednota. Keď je jednota, nie je o čom diskutovať. Ak by jednota nebola, prebiehala by diskusia. A prebiehajúca diskusia by prinútila veriacich rozmýšľať. Ak by veriaci rozmýšľali, možno by sa pomaličkými krôčikmi približovali ku pravde. K tomu ale nedochádza,

Rozmýšľanie ale bolí.

Falošná názorová jednota, absencia diskusie a rozmýšľania veriacich drží v príjemnej nevedomosti, v príjemnom falošnom pokoji na duši, že nemusia nič riešiť.

 

• Náboženský fanatizmus je podľa mňa omnoho väčší problém ako psychický porucha. Psychickú poruchu si človek uvedomuje že ju má, snaží sa s ňou bojovať a považuje ju za svoju slabosť a druhí ľudia sa mu snažia v psychickej poruche byť nápomocný.
• Pri náboženskom fanatizme to funguje presne opačne vo všetkých aspektoch. Fanatik považuje svoje bláznovstvo za svoju najväčšiu prednosť a hrdosť, myslí si o sebe že je od druhých niekto viac, a ešte sa skupina úbožiakov vo svojej úbohosti povzbudzujú ako je to jediná správna cesta.

• Kým psychická porucha sa dá liečiť liekmi, náboženskemu človeku nemá kto pomôcť.

 

Zlo ťahá za dlhší koniec. Fanatické odnože kresťanstva, hlavne kresťanské spoločenstvá majú čím ďalej tým viac členov.

Nikto od kresťanov nechce aby robili obrovské skoky dopredu vo svojom myslení. V katolíckej mentalite sú ale veľmi silne zakorenené obranné mechanizmy, proti tomu aby veriacim bolo umožnené aspoň trochu rozmýšľať a aspoň po malinkých postupných krôčikoch sa približovali ku pravde.

Človek by mal vekom zmúdrievať, osobnosť človeka by vekom mala prechádzať evolúciou. Mainstreamová katolícka viera má ale silné ochranné mechanizmy na ovládnutie mysle človeka, ktoré neumožňujú osobnosti veriaceho rásť a aspoň po malilinkých krôčikoch sa približovať ku pravde a k zdravému rozumu. Je to smutný pohľad, keď ľudia ani na staré kolená neprichádzajú k rozumu a furt sú nezmenení.

               Tiež ma veľmi mrzí obrovský nezáujem sekulárnych ľudí o osud zblúdených katolíkov, nezáujem o ich vieru, nezáujem pomôcť týmto úbožiakom, nezáujem ich prebúdzať.